Ako som sa dostal k problematike digitálnych repozitárov

Myšlienka vytvoriť na katedre špeciálny virtuálny priestor pre
elektronické dokumenty sa objavila približne v roku 2013/2014, kedy
som akurát končil magisterské štúdium. Niektorí členovia KMKD sa už
vtedy pohrávali s myšlienkou sprístupnenia zdigitalizovanej katedrovej
knižnice a vybraných záverečných prác. Tieto práce im v tom čase
slúžili ako dostupný testovací korpus, nad ktorým sa realizovali prvé
pokusy v uzavretej, neverejnej sieti. Po dlhý čas sa v popredí črtal
plán postaviť skúšobný repozitár na softvéri Invenio - na produkte
švajčiarskej organizácie CERN, ktorý bol v tom období jednoducho "in".
Po ukončení magisterského štúdia som sa ihneď začal zaujímať o
rigorózne konanie, ktoré vyústilo v mojom prípade do obhajoby
rigoróznej práce mapujúcej názory vedeckovýskumných pracovníkov UNIZA
vzhľadom na možnosti využitia digitálnej knižnice, resp. repozitára v
našom, "unizáckom" prostredí. Istým spôsobom bola moja práca i
osvetou, pretože mnoho zamestnancov sa podobným pojmom ešte nestrelo,
prípadne ich predstava zahŕňala len zlomok skutočného obsahu.
Funkcionalitu digitálnej knižnice som demonštroval pri svojom výskume
práve na systéme od CERNu (https://cds.cern.ch). Tento ku dnešnému dňu
obsahuje cez 600 000 digitálnych objektov. Môj vtedajší výskum
dokázal, že podobný projekt má tu, na UNIZE, vysoký potenciál a ľudia
by ho (väčšinou) s nadšením privítali. Medzičasom som sa stal
doktorandom na Katedre mediamatiky a kultúrneho dedičstva, čo ma
povzbudilo ďalej rozvíjať myšlienku o realizácii digitálneho
repozitára. Zásadný rozdiel medzi digitálnou knižnicou a repozitárom
spočíva v tom, že digitálna knižnica predstavuje omnoho širší pojem
ako repozitár, pretože ten sa primárne zameriava na elektronické
sprístupňovanie vedeckovýskumných výstupov určitého pracoviska, je s
ním spätý a nesie skôr objekty vedeckého, či vzdelávacieho charakteru.
Väčšinou sa tak stretnete s pojmom "inštitucionálny repozitár".
Digitálna knižnica sprístupňuje vo všeobecnosti akékoľvek pôvodne
digitálne alebo zdigitalizované objekty reálneho sveta - okrem kníh
teda aj napríklad obrazy, sochy, 3D modely a podobne.
Pôvodne veľkolepú myšlienku rozmerného projektu som však musel veľmi
rýchlo okresať. Stanovil som si teda menší, a teda aj reálnejší cieľ,
ktorým bolo počas doktorandského štúdia pripraviť pilotný projekt
digitálneho repozitára pre KMKD. Aj téma mojej dizertačnej práce sa
niesla v duchu virtuálnych priestorov. Rýchlo som však zistil, že moja
výskumná práca zďaleka nie je len o open source softvéri, ktorý sa
niekam nainštaluje, nakopírujú sa doň PDF dokumenty a vec je uzavretá.
Okrem zásadnej voľby vhodného softvéru som neustále čelil novým a
novým problémom, ktoré museli byť vyriešené prv, ako sa repozitár
uvedie do ostrej prevádzky. Na mysli mám napríklad zber vhodných
digitálnych objektov od autorov-zamestnancov i študentov, ktorým bolo
potrebné vec objasniť. Keďže repozitár slúži svojim spôsobom ako
"výkladná skriňa", dostanú sa doň len najlepšie študentské práce,
ktoré zas slúžia iným študentom ako vzor. V pozitívnom zmysle slova,
samozrejme :) Oslovení študenti sa cítili poctení, ak sa práve ich
záverečná alebo i seminárna práca ocitla v repozitári. Vkladanie
objektov spúšťa celý workflow, kde sa neustále vynárajú nové otázniky.
Veľkým problémom, ktorému som čelil, bolo komplikované licencovanie
vkladaných objektov - v zmysle autorského zákona sa totiž vyžaduje
licencia, ktorá bola však s autormi uzavretá ústne s písomným
potvrdením pre nás ako prevádzkovateľov repozitára. Zjednodušil sa tak
nesmierne komplikovaný proces uzatvárania licenčných zmlúv, čo sa týka
tohto konkrétneho spôsobu použitia autorských diel. Za pomoc tak
vďačím aj právnemu oddeleniu UNIZA. Nie každé už publikované dielo je
však možné okamžite vložiť i do repozitára, najmä ak sa vyžaduje
súhlas vydavateľa. Aj z toho dôvodu sme sa usilovali získať
predovšetkým články našich autorov z open access časopisov. Pri
zdolávaní problémov som si však na vlastnej koži vyskúšal, čo to
znamená zabezpečovať všetky procesy súvisiace s repozitárom - od
inštalácie hardvéru, aktualizácie softvéru, cez vytváranie kolekcií
digitálnych objektov až po návrh a vypisovanie rozličných papierov.
Starostlivosť o celouniverzitný systém podobného charakteru by si
vyžadovala celý tím pracovníkov, nehovoriac o nutných investíciách.
Preto som rád, že som sa nevrhol na projekt, ktorý by bol nad moje
sily. Budúcnosť vidím práve v budovaní väčšieho celouniverzitného
repozitára, prípade v prepájaní viacerých samostatných systémov. V tom
aj vidím význam a prínos svojej práce - začať s niečím malým a
postupne to zdokonaľovať, ladiť a rozširovať. To všetko pri rozumných
nákladoch, vďaka použitiu open source technológií.
Náš malý katedrový repozitár bol nedávno ako vôbec prvý zo SR
registrovaný v medzinárodných registroch OpenDOAR a ROAR, čím pomohol
zviditeľniť nielen obsah vkladaných objektov, ich autorov, ale i celé
pracovisko a v neposlednom rade aj Žilinskú univerzitu v Žiline.

Repozitár si môžete pozrieť na adrese https://repozitar.kmkd.uniza.sk